reklama

Čo jeden dokáže

Zo všetkého najviac milujem momenty precitnutia, tie, keď si uvedomím silu života, prítomnosti, činov, toho, aký obrovský dar je to byť tu a niečo konať, aké úžasné výsledky to vie priniesť a že za to to úsilie stojí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Denne zažívame mnoho interakcií, robíme kopu vecí, často bezmyšlienkovite, neprikladajúc nim žiaden význam, až sa o polnoci z tých dvadsiatich štyroch hodín stane ďalší odškrtnutý deň, ktorý si o týždeň sotva vybavíme. Neraz jedinou našou pripomienkou, že sme sem vniesli trochu blaha, je retrospektívne nazeranie na naše počínanie očami druhého, malé uznanie, spätná vďaka za niečo, čo sme spravili. Občas sa hnevám, že vyslovujeme slová vďaky a odkrývame sympatie voči druhým až keď príde lúčenie. Všetci naplnení sentimentalitou, objímajúc jeden druhého skladajú komplimenty. Trochu by som si priala, aby sme prezrádzanie náklonnosti, úcty, všetkých tých pozitívnych dojmov presunuli do procesu, keď sa ešte vyvíjajú, upevňujú a môžu sa i celkom zmeniť. Práve preto je fajn nečakať, až bude neskoro. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Myslím si, že naša nevôľa vyjadriť dojmy bezprostredne po ich vzniku, respektíve kým trvajú a majú stále moc vyprodukovať toho ešte viac, má dve hlavné príčiny. Zraniteľnosť. Je v tom primiešaná trocha ega aj prirodzená obozretnosť. Máme strach z odmietnutia našich citov, jazyk nám zaväzuje skľučujúci pocit obnaženia alebo nebodaj v hlave vykonštruované neopodstatnené predstavy o vlastnom zosmiešnení. Druhá vec je nestálosť našich postojov a vlastností, teda, ako som už spomenula, ľudia, ich správanie a naše dojmy a vzťahy sa prirodzene menia. My akoby sme čakali na akýsi pomyselný koniec, chceme sa v našich pocitoch utvrdiť, chceme ich definitívne. Tu vytiahnem pozabudnutú novinu – zmena je jediná definitívna konštanta, preto nemá veľký zmysel príliš s vyjadrovaním pocitov otáľať. Na druhej strane sa človek môže zmeniť hoci aj vtedy, keď to nie je nevyhnutné. Možno preto, že sa mu nedostalo podnetov zvonka, ktoré by podporili správnosť jeho chovania a on mal chuť všetko to dobro ešte multiplikovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spojím to so začiatkom. Keď vyslovíme druhému svoje uznanie, je to pre neho pohon, dôkaz, že jeho schopnosti padli na plodnú pôdu a sú vítané, štipka energie učiniť o čosi viac, ba objaviť v sebe schopnosti dosiaľ prehliadané, či sa možno dopracovať až k skutočne prevratným veciam. Dajme si záväzok, skladajme uznania častejšie, tu a teraz. Inak sa stanú len nostalgickou spomienkou na dobrý čin, jemným úsmevom na tvári aktéra, s hrozbou, že sa nepreklenie do perspektívneho pohľadu a túžby ho zopakovať.

Kristína Lorková

Kristína Lorková

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

som tak trochu potmehúd Zoznam autorových rubrík:  savoir-vivre

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu