Život sa zákonite nekrúti špirálovito do výšin, je to skôr opakujúci sa hospodársky cyklus s jeho depresiami, recesiami, dnami, expanziami a vrcholmi.
Nič nie je definitívne, ani sebapoznanie či svetonázor. Veľmi vítaná správa, inak by to tu bola strašná nuda.
Nech už je osoba akákoľvek, vždy sa snažím si k nej zachovávať úctu, tobôž ak je staršia. Rešpektujem, že vie niečo, čo neviem ja, prešla si svojimi strasťami a som si vedomá aj toho, že má iné zázemie a inakšie (pokrivené) nazeranie na svet než ja :). Ale podľa môjho úsudku sa má človek konštantne preverovať a vyvracať svoje nadobudnuté presvedčenia. Neustále sa skúšať od prvého nádychu po posledný.
A ak niekto tie svoje medzery pýtajúce si rozvoj zapiera vetou: „Ja mám iné potenciály!“, je mi ho úprimne ľúto. Sme slepí, strom nám zakrýva les a do toho ešte to ego... Hýčkame ho rastúcim vekom a skúsenosťami najrôznejšieho charakteru okato prehliadajúc vlastné nedostatky, pretože máme nezmyselný strach z akéhosi poníženia a ukazovania slabín. Lenže bodky sa spájajú spätne, v tomto momente si môžeme akurát tak uvedomiť, že úplne čokoľvek, aj na prvý pohľad nepríjemná záležitosť krížiaca našu cestu nám dokáže priniesť zaujímavé veci. Ak jej to dovolíme.
„Ja si predsa zaslúžim viac!“ Presne tak, zaslúžiš. Tak prečo to, dopekla, od seba odkopávať?
Myslíme si, že sme sa našli, dokonale definovali svoje poslanie a odteraz bude život plynúť v móde Pohoda. Lenže my sme sústavne vystavovaní novotám a je plusom si to v každej ďalšej novej sfére poctivo oddrieť. Veď presne o tom to je. Presne tie novoty nás učia, rozvíjajú, otvárajú a robia z nás farebné osobnosti. Žiadna degradácia pri začínaní v niečom od podlahy sa nekoná, naopak, všetkým tým pohŕdaním a domnievaním sa, že je to pre vás strata času, sa ochudobňujete. Objavovanie a učenie nekončia odchodom zo školskej lavice. Nie. Tam sa začínajú.
