Zmena má svoje opodstatnenie a nemusí nutne signalizovať, že sa zomlelo čosi zlé a treba s tým niečo robiť. Túžba po zmene môže jednoducho oznamovať, že pre naše doterajšie počínanie tu už niet priestor. Možno len treba šplechnúť novú farbu na plátno nášho života. Ostatne, môžeme namaľovať hoci aj celkom nové dielo J. Záleží od rozmerov prevratu, čo chceme spáchať.
Prvý krok v ústrety zmene je uvedomenie. Nesie so sebou pocity sprevádzané akousi úzkosťou zo zistenia, že niečo robíme nesprávne. Najlepšie je si ich otvorene priznať a chmatnúť ich za pačesy. Neradno sa tomu vyhýbať, lebo ešte zavrhneme celé pomýšľanie o zmene, no ony sa, potvory, vrátia. A znásobené. Iný problém v rámci uvedomovacieho procesu prichádza vtedy, keď zbadáme, že tá uvedomovacia fáza už značne dlho trvá, pritom stále len prešľapujeme na mieste. K tomu môžem prispieť len toľko: Dĺžka fázy je individuálna vďaka človeku, čo sa zmenu odhodlal podstúpiť a jej samotnému typu. Je v poriadku, keď trvá rok či dva alebo len desať dní. Osobne som v týchto veciach bola od čias, keď som liezla po štyroch, nanajvýš obozretná, zmeny som v zásade činila podstatne neskôr, než by sa očakávalo. Dobre tak, šla som do toho s plným presvedčením a žiadnymi zadnými vrátkami. Dnes túto vlastnosť akceptujem a zbytočne s ňou nezápolím. To viete, v dnešnom svete tempa rýchlovlaku človek sem-tam prepadne pocitu, že musí zabudnúť na svoje ja a upnúť sa na vysokoefektívny ideál.
Zmeny sú pre nás nevyhnutné, je to palivo a ozvláštňujú život najkrajším spôsobom. Recepty a doby dozrievania sa však líšia, hoci potreby máme približne tie isté. Majú len odlišné odtiene. Dalo by sa to definovať mottom EÚ. Zjednotení v rozmanitosti.