Pozriem doľava, doprava, všetko v poriadku, prechádzam cez cestu. V jej strede len tak znenazdajky otočím pohľad, zľava sa na mňa rúti cúvajúce auto. Skríknem, cítim ranu a v tej milisekunde stíham premietať celý život, premýšľať o následkoch a o tom, či tu náhodou nie som naposledy. Ani neviem ako, ležím na zemi. Pozviecham sa, vstávam, schytím tašku obhliadajúc sa navôkol. Nikto nič. Šofér nevyzerá na to, že by sa unúval vyjsť z vozidla. Radšej mu odkývam, nepotrebujem nič. Mám odratú nohu i topánku, trochu to bolí, no o to viac na duši. Chvíľu rozpačito stojím na chodníku, otrasená z tak tesnej blízkosti pokojne aj fatálneho nebezpečenstva a z ignorantstva okolitého ľudu. Prešľapujem nevediac, či mám plakať, ísť späť na izbu alebo vykročiť vpred. Vykročila som. S vďakou.
Po dnešku len toľko: dávajte si na seba kurník pozor, buďte obozretní, od nikoho okrem seba priveľa neočakávajte. A hlavne - vážte si život. Každý boží deň, hoci by mal na vás aj ten legendárny hajzel spadnúť.
