Čosi mi našuškalo pootvoriť okno. Odtiahla som šedivé internátne záclony, zatiahla večne zaseknutú kľučku. Na tvári mi pristál slnečný lúč, vietor odsunul vlasy na chrbát. V momente som sa ocitla v detstve. Cez víkendy som vždy vykukovala z okna do záhrady, s bokmi nebezpečne na parapete, o ničom nepremýšľajúc (dieťa to zaiste vie, muži v istých momentoch vraj tiež), len vnímajúc flóru a občasnú faunu, jemne desivý monotónny šum neďalekej elektrárne, čo mi časom prirástol k srdcu. Dnes mi vždy po návrate domov dotvorí pocit bezpečného pristátia.
Nebola to však len obyčajná nostalgická melanchólia. Do mysle sa mi vkradlo uvedomenie, že kdekoľvek sme, čokoľvek robíme, isté pocity, vnímanie a naša prapodstata, malé dieťa kdesi v srdci, ostáva nezmenená. Nesmierne sa mi takáto idea páči. Môžem si lietať letom svetom a každý vánok vo mne vzbudí rovnaký dojem, pripomenie mi, kto skutočne som, aby som to nezapredala hoci by aj vôňa toho vánku bola akokoľvek vábivá. Je totiž prchavá...
A tak tu sedím, značne vzdialená od domova, hľadiac z cudzieho okna do cudzej záhradky (skutočne máme za internátom záhradkársku oblasť), sama medzi samými dobrými aj zlými. Rôznymi. Odhodlaná všetkým sa im pozrieť do očí. Okno mi vždy zahlási, že neradno sa mi na niečo hrať. To aby som z neho nevypadla.
